Bytosti vody

Vodné bytosti, ktoré sú u nás najviac rozšírené, nazývam vodnými žienkami, pretože sa ich zjav a vyžarovanie podobá malým dievčatám. Nejedná sa ale o deti, no o dospelých svojho druhu. Sú to nežné bytosti, päťdesiat až sedemdesiat centimetrov vysoké, s guľatým detským obličajom a veľkými, takmer výlučne modrými očami. Majú veľmi svetlú farbu kože a svetlé, často kučeravé, zvlnené, alebo i hladké vlasy. Obliekaniu nevenujú príliš veľkú starostlivosť, nepotrebujú detaily ako strih, opasok, presne rozoznateľnú látku. Stačia im akékoľvek závoje nedefinovateľných strihov, ktoré sa pôvabne vlnia okolo ich tela. Svetlomodré i zelené tóny farieb, ktorým dávajú prednosť – pokiaľ vôbec nežný nádych zaslúži toto označenie – sú práve tak jemné a priesvitné ako bytosti, ktoré ich nosia.

Možno prebúdza najväčší záujem stavba ich tela: vedzte teda, že vodné žienky majú nohy! Ani stopy po často zmieňovanom rybom chvoste. To je tiež dôvod, prečo sa vyhýbam označeniu vodná panna, ktoré by nepochybne prebúdzalo tieto asociácie. Vodné bytosti s rybím chvostom existujú prirodzene tiež. Tie malé, o ktorých je tu reč, k nim však v žiadnom prípade nepatria. Majú totiž nohy a chodia i poskakujú ako my, samozrejme o trochu ladnejšie. Keď sa však úplne ponoria do vody, nedá sa ich telo už takmer rozoznať. Jeho obrysy sa začínajú rozplývať a vodné žienky splývajú so svojim živlom. Keď sa vynoria, sú opäť jasne ohraničené a viditeľne sa odlišujú od okolia – od vzduchu, skál alebo rastlín.

Vodné žienky sa nikdy nevzďaľujú od vody, zostávajú stále spojené so svojim prameňom života. I keď stoja vzpriamene, majú vo vode aspoň nohy. Len výnimočne sme zažili, že niektorá z nich urobila pár krokov po suchej zemi, aby sa priblížila nejakému obzvlášť zaujímavému cieľu, napríklad človeku, ktorý ju veľmi priťahoval.

Pre tieto ľúbezné tvory je charakteristické vyžarovanie čírej radosti. Sú vždy veselé, priateľské, detsky otvorené, úprimné a dôverčivé, nežné a jemné, jasné a uvoľnené – proste úchvatné. Vo svojom svete zrejme nachádzajú ustavične dôvod k chichotaniu a smiechu, sú však schopné sa behom chvíľky stíšiť a s veľkými udivenými očami načúvať rozprávaniu ľudskej bytosti. Pokiaľ ide o správy zo sveta ľudí, sú nesmierne vďačným publikom, pričom náš spôsob života a niektoré naše názory považujú za smiešne alebo nad nimi aspoň potriasajú hlavou.

Raz som napríklad popisovala malej skupinke vodných žienok pri potôčiku v oblasti Dunaja, ako žijú ľudia v meste. Vlastne nepopisovala, len som im intenzívne predvádzala veľký hluk, dopravný chaos, napätie, vzduch zamorený plynmi, tlačenice a podobné „požitky“ veľkomesta. Obrazy a dojmy u nich vyvolali zarazený údiv a len z nich pršali otázky ako: „Ako tam môžete žiť? Prečo tam zostávate? Nemôžete odísť? Držia vás tam násilím?“ „No áno, tak nejako to je. Ľudia majú v mestách svoje byty a svoju prácu. Nemôžu len tak odísť.“ Pre tie maličké bolo aj tak nepredstaviteľné, že sú bytosti, ktoré môžu žiť v takom prostredí a ja som ich mohla len nedostatočne utešiť uistením, že ľudia sú predsa omnoho robustnejší než ony a väčšina býva v meste dokonca rada, pretože to má svoje výhody.

Skôr, než sa v nich mohla usadiť myšlienka, že ľudia sú úplne blázniví, zmenila som radšej rýchlo tému a začala rozprávať o obdivuhodných veľkých elfoch hôr, ktorých poznali len z počutia. Tu vodné osôbky opäť zbožne načúvali, lebo vznešení elfovia požívajú v celej rozsiahlej ríši prírodných bytostí najväčšiu úctu a vážnosť. Keď som bola na konci, na rozprávanie o pobláznených mestách už zaiste zabudli a blažene sa kochali zachvievaniam veľkých elfov.

Vodné žienky veľmi milujú krištáli a drahokamy. Na svojich cestách ich nosím vždy so sebou, aby som ich, kedykoľvek sa k tomu naskytne príležitosť, očistila a naplnila silou z potoka a zároveň tým urobila radosť jeho jemnohmotným obyvateľkám. Sotva ponorím kamene na vhodnom mieste do vody, prídu tieto osôbky a fascinovane ich obklopia. Ich nadšenie neprebúdzajú iba pekné farby, ale najmä energetické vyžarovanie kameňov, ktoré pociťujú ako šteklenie rôznej intenzity. Energetickým lúčom krištáľu je ich možné napríklad poriadne poštekliť! Sú to pre nich veselé hry a perlivý smiech potom nemá konca.

Rozprávala som im, akým spôsobom pracujem s kameňmi a dodala som, že ich žiarenie môže byť pre ľudí veľkou pomocou. Vôbec ich to neudivilo. Keď som im ale povedala, že väčšina ľudí o tom nič nevie a je toho názoru, že krištáli a iné drahokamy nemajú vôbec žiadnu energiu, vyvolalo to všeobecný smiech. Považovali to spočiatku za žart, a to za dobrý žart, aspoň podľa ich veľkého chichotania. Keď som ich uistila, že som to myslela úplne vážne, znovu sa divili: „Ako to, veď je to predsa cítiť!“ zaznelo neveriaco. „Ach milé víly, my ľudia nemáme vaše jemné zmysly. Preto nie je samozrejmé, že dokážeme vnímať tieto jemné zachvievania!“

Pre nás ľudí, ktorí ideme životom „namáhavo a obťažkaní“, je bezstarostná veselosť, nespútanosť povinnosťami a zodpovednosťou – tieto slová pôsobia v súvislosti s hravým životom malých priam smiešne – i radosť z čistého bytia, ktorá sa na nás usmieva zo sveta vodných žienok, dôvodom k nekonečnému údivu. Kto si dokáže niečo z toho preniesť do každodenného všedného života, mnoho tým získal.

I ony však samozrejme majú „svoju prácu“, svoju úlohu vo veľkej súhre síl. Chcela som vyskúmať, či tieto šťastné bytosti sú na svete ešte kvôli niečomu inému než pre svoje potešenie, a keď áno, tak kvôli čomu? Pobyt v horách, obzvlášť v oblasti prahornín s ich početným vodstvom, k tomu poskytuje nepreberné množstvo možností.

Došli sme na jedno nádherné miesto, na ktorom cez strmú stenu padal vodopád, ktorý sa potom ako živý, divoký potok ponáhľal do nížin. V jeho strede bolo miesto, kde skalný ostrovček lákal k posedeniu, a ja som sa rozhodla, že si tam odpočiniem. Bolo krásne sedieť na skale uprostred šumenia vody a dívať sa nahor na vodopád, ktorý dopadal priamo predo mňa a kropil ma jemnou spŕškou dúhových kvapiek.

Sotva som dosadla, priblížilo sa dôverčivo niekoľko vodných žienok. Po milom pozdrave som sa ich spýtala, čo je vlastne ich úlohou. Otázku prijali najprv s nevinným, ľahko bezradným mrknutím oka, a potom jedna z nich povedala: „Sme tu, aby tiekla voda!“ Žasla som. Zjavne sa domnievali, že keby neboli, voda by netiekla. Druhá to vyjadrila prostými a jednoduchými slovami: „My sme voda!“ V snahe mi to priblížiť sa ponorila do vody a jej telo zmizlo, akoby sa vo vode rozpustilo. Kúsok ďalej po prúde sa opäť vynorila a vzpriamila sa v celej svojej veľkosti, ako by chcela povedať: „Vidíš, tak je to.“ Uznalo som sa na ňu usmiala a povedala som: „Rada vám verím, že ste vodou. Ale je tu niečo, čomu nerozumiem. Dnes existujú rieky a potoky, ktoré sú tak špinavé, že tam určite žiadna z vás nebýva – a i tak tečú!“ V tvárach vodných žienok sa objavil neveriaci úžas. Nedokázali si to predstaviť. „Tam predsa nemôže voda žiť!“ mienila potápačka. „To máš asi pravdu,“ súhlasila som.

„My sme životom vody,“ ozval sa za mojim chrbtom hlbší hlas a priviedol tak celú tému k jadru veci. Patril jednej z mužských bytostí vody, o ktorých ešte budeme počuť. Tiež déva vodopádu sa prihlásila ku slovu: „Život je prúdenie...“

Sedela som na skalnom ostrovčeku uprostred divokého potoka a bola som šťastná. Dookola spŕška kropají, šumenie, klokot, prúdenie, život. Múdry a vedomý život. Tieto bytosti vedeli, kto sú a čo je zmyslom ich bytia tu na Zemi. Koľko ľudí to o sebe môže povedať? Život je prúdenie... hovorí voda. Čo hovoria kamene? Pretože sú múdre, hovoria určite to isté. Ony tiež plynú, i keď pomalšie...